reklama

Huslistka

Stávala osamelá, vedľa katedrály ktorá bola postavená na najvyššom bode a spolu s ňou sa pokojne pozerala sa mesto. Opierala sa o sivý múr a kŕmila tie holuby. Celé dni. Len tie spoznali celý jej príbeh.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Na pleciach jej sedávali holuby a potichu jej hrkútali do uška. Možno to boli jej reinkarnovaní milenci z čias keď mala hladkú pleť a pevné, husté vlasy zviazané zo dlhého vrkoča. Stávala osamelá, vedľa katedrály ktorá bola postavená na najvyššom bode a spolu s ňou sa pokojne pozerala sa mesto. Opierala sa o sivý múr a kŕmila holuby. Celé dni. Ako dieťa som sa jej bál. Každý septembrový večer som ju obchádzal so strachom širokým oblúkom a pevne som v malých rúčkach stískal husle akoby mi ich išla ukradnúť. No neskôr som si zvykol a v posledných rokoch sme sa dokonca zblížili. Len tak potichu sme sa zdravili pohľadmi, prijímali sme prítomnosť toho druhého a s tichým porozumením sme sa obchádzali.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V jeden zimný večer, vracal som sa z hudobky, tak ako inokedy, prechádzal som popri nej, pozdravil ju pohľadom a ona ma tiež pozdravila. Ale naozaj. Slovom. Zostal som stáť zarazený tým zvukom. ,,Dobrý deň“ povedala jednoducho, celkom jasným tichým hlasom. Odzdravil som ju teda tými istými slovami a chystal som sa kráčať ďalej. „Hráš na husle?“ spýtala sa kývnuc hlavou na obal v mojich rukách. „Noo áno“ povedal som trochu váhavo. Moje pubertálne vnútro sa akosi vzpieralo rozhovoru s touto ženou. „To je pekné“ povedala a potom takmer šeptom dodala, „aj ja som kedysi hrávala.“ Nevedel som čo k tomu dodať ledva som zo seba vysúkal nejaký biedny zvuk. „Bola som dobrá, prešla som celé Rusko, Sovietsky zväz hrala som v Taliansku aj v Amerike...“ pokračovala a potom sa nachvíľku zatúlala v myšlienkach niekam preč. „ Ale to už je dávno...“ sklonila hlavu, zahnala spomienky, zdvihla pohľad a usmiala sa na mňa. Úprimne zaskočený jej úspechom som sa jej opýtal či ešte niekedy hráva. Odvetila že nie, že už dlho nie. A že ani nemá husle. Vraj teraz radšej počúva, preto tu tak často postáva. Zvuky z hudobnej školy stojacej hneď vedľa katedrály vietor ľahko prinesie až k jej ušiam. „ Ak chcete, môžem vám niekedy požičať svoje.“ Povedal som váhavo. Len pokrútila hlavou vyhovárajúc sa na starobu. „Čo si človek neopakuje, ľahko zabudne! Ja už by som ich nevedela ani držať, mladý muž!“ zasmiala sa pomalým smutným smiechom. Na tvári sa jej prehĺbili vrásky a malé okrúhle oči sa jej skrútili do úzkych polmesiačikových štrbiniek. „ Tomu neverím!“ usmial som sa aj ja povzbudený jej veselosťou. Potom sme sa ešte chvíľu zhovárali o mojej učiteľke a o škole. Rozprávala zastaralo, no s akousi noblesou. Rozmýšľal som aká asi mohla byť keď bola mladá, či bola z nejakej dobrej rodiny, či ju chceli chlapi a tak. Ale bola taká zošúverená až som si v jednej chvíli povedal, že ona sa už takáto musela narodiť. V ošúchanom kabáte a hnedých dlhých šatách s dlhým štrikovaným šálom okolo krku, úplne zapadala do role zázračnej rozprávkovej ježibaby alebo starenky. Nad hlavami sa nám rozsvietila pouličná lampa ja som odišiel.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ďalší rok sme sa zdravili už aj slovami. Niekedy sa ma opýtala ako sa mi darilo, alebo poznamenala že sa jej páčil môj prednes. Pamätám si ako ma chválila za hru Riedinga, a ja vždy vo vedomí že ma počúva snažil som sa podať na hodinách čo najlepší výkon. Inak sme sa už nezhovárali, no na rozdiel od strachu čo som prežíval predtým som sa celkom tešil z jej prítomnosti. Bola pre mňa čosi ako duch školy. Tak som si ju nazval.

Po letných prázdninách som ju však už nestretol. Raz som to akosi nedopatrením spomenul pred mojou učiteľkou. „Poznal si ju?“ opýtala sa prekvapene. „ Nie veľmi“, pokrútil som hlavou, „ale pár krát sme sa rozprávali. Už som si na ňu zvykol“ povedal som proste ako keby ma ani nezaujímalo kam zmizla.
„ Bola to skvelá žena. Vieš že bola huslistka?“ opýtala sa.
„ Áno viem, tuším že mi to raz spomínala. Vy... poznáte ju ?“
„Nuž, stará pani v lete umrela. Už si lieta so svojimi holubmi v nebi.“ povedala a smutne pokrútila hlavou akoby sa jej vnútro priečilo tomu čo vravela. „Mala ťažký život. Zaslúži si nebeský pokoj. Vieš, za komunizmu bola veľmi úspešná. Jej talent bol známy po celom svete, pozývali ju hrať za hranice, čo v tých časoch nebolo vôbec jednoduché. No a pokiaľ viem, v Amerike sa zamilovala a rozhodla sa nevrátiť naspäť. Narodilo sa jej aj dieťa, vraj synček, ale už si nepamätám meno. Nejaké anglické vieš. No asi po roku sa od známych dozvedela, aké problémy komunisti spôsobujú jej blízkym, jej rodine. Vraj zavreli jej brata, rodičov kruto vypočúvali, mučili a nemohli ju ani len kontaktovať. Rozhodla sa pre to vrátiť po nich. Chcela ich dostať preč. Myslela si že priatelia na Západe jej pomôžu ak by niečo nevyšlo. A navyše bola veľmi slávna aj tu, nemohli ju len tak pre nič zavrieť, určite by to rozbúrilo hladinu a vzbudilo pozornosť. A tak sa vrátila. Samozrejme, tajní ju hneď zatkli, vypočúvali, mučili a nútili k priznaniu ku kolaborácii s imperialistickými krajinami, vlastizrade, buričstvu a neviem čomu všetkému ešte. Pod takým nátlakom sa priznáš ku všetkému. A ak sa ti ešte vyhrážajú zabitím rodiny... Nakoniec ju zavreli do blázinca. A vtedy to skutočne nebola žiadna „psychiatrická klinika“ ale skutočný blázinec. Vezenie. Na verejnosť vypustili informáciu že sa psychicky zrútila a že musí absolvovať liečbu. Po čase sa na ňu zabudlo. Keď padol komunizmus a prepustili ju, vysvitlo že pri mučení jej polámali prsty na rukách a keďže bola bez lekárskej starostlivosti, zle sa jej zrástli a už nikdy nebola schopná hrať na husle. So synom sa vraj stretla len raz, mal už vyše 20 keď tam bola prvý krát no on ju odmietol prijať. A na ďalšiu letenku si nikdy nenašetrila. Jej americký manžel sa vraj medzitým oženil s druhou ženou s ktorou vychoval ich syna, a rok predtým než prišla do Ameriky, umrel. Tak sa vrátila naspäť.Nevedela čo so životom. Ak žiješ tak dlho v pekle, je ťažké zaradiť sa do normálneho sveta. Pochovala ju dcéra jej brata. Aspoň že to.“ povzdychla si.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pozeral som na svoju učiteľku. Zimomriavky. Nechápal som ako mohla na svete existovať taká nespravodlivosť! Existovala? Alebo ešte existuje? V ten deň som šiel na mestský cintorín aby som ju našiel. Kamenný náhrobok oznamoval že tu leží husľová virtuózka, alebo zaslúžilá umelkyňa, alebo niečo podobné... neviem. Strašné bolo, že ľudia sa o tom mali dozvedieť od nemého kameňa, ktorý stál nad jej mŕtvolou. No ani keby tam boli ďalšie tri také kamene nikdy by nepovedali ani zlomok jej príbehu. Ten sa už nikto nedozvie.
Na kamennom chodníku, ktorý viedol naprieč cintorínom sa špacírovali dva holuby. Vytiahol som kúsok chleba a urobil chodníček z omrviniek až na jej hrob. Tam som rozdrobil zvyšok a čakal kým prídu. Keď sa uvelebili spokojne ako sedávali na jej pleciach, odišiel som.
Doma som si pustil rep, nadávajúc na každý vládny systém, na ľudí ktorý sa nechajú obalamutiť rečičkami, poslúchajú ako stádo oviec a majú strach vykročiť z davu a zastať sa spravodlivosti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Večer sme s chalanmi na jej počesť posprejovali protivládnymi heslami múr vedľa miesta kde stávala. Bolo to hlúpe.

Jane Vieriková

Jane Vieriková

Bloger 
  • Počet článkov:  20
  •  | 
  • Páči sa:  0x

If you can dream it, you can do it. Walt Disney Zoznam autorových rubrík:  O ľudkoch(Ne)rýmovanky

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu